Martinko Fendek

obyčajný chlapec s neobyčajným osudom​


Ahojte,

volám sa Martinko Fendek a narodil som sa 28. februára2014 ako obyčajný chlapec avšak s neobyčajnou diagnózou. Už pri príchode na tento svet som bol kriesený, mal som zlomenú kľúčnu kosť a nutnú antibiotickú liečbu. K maminke na izbu ma dali na tretí deň po narodení a až po dlhých dvoch týždňoch nás konečne prepustili z nemocnice domov za tatinkom Ferkom. 

Žili sme si spolu viac-menej ako obyčajná rodinka s každodennými starosťami a radosťami viac ako dva a pol roka. A potom prišiel deň D - 27. október 2016. Vo večerných hodinách o 20:35 mi praskla v hlavičke vrodená aneuryzma (vypuklina v mieste oslabenia cievnej steny) veľkosti tenisovej loptičky. Veľmi ma to zabolelo, tak som vykríkol od bolesti a potom už si nič nepamätám. Upadol som do bezvedomia. Začal sa boj s časom o môj život. Hoci moji rodičia okamžite volali sanitku, veľmi sa o mňa báli a tak sa rozhodli ma do Liptovského Mikuláša odviezť autom. A dobre spravili, lebo sanitku napokon stretli až pri bráne nemocnice. Doniesli ma v náručí na detské oddelenie, stále v bezvedomí a nitkovitom dýchaní. Okamžite som išiel na CT mozgu. Moji rodičia stále nevedeli, čo sa stalo, čo sa deje a čo vlastne bude ďalej. Maminka započula telefonický rozhovor lekárky s primárom, aby ma intubovali na ARE, no lekári mali obavy, lebo nikdy pred tým to nerobili u tak malého dieťaťa, akým som bol ja. Po tomto telefonáte prišli za maminkou a tatinkom, ktorí museli podpísať súhlas, aby ma uviedli do umelého spánku, intubovali a o 2:30 ráno prišla po mňa pojazdná JISka a odviezli ma do Martina.

28. október 2016 - moji rodičia volali skoro ráno do nemocnice, ako na tom som. Nič im však nepovedali, iba aby urýchlene prišli do martinskej nemocnice. Tá cesta musela byť strašná. Ani si nechcem predstaviť, čo všetko muselo našim chodiť po rozume, ako veľmi sa museli o mňa báť, lebo ani len netušili, čo im lekár povie. Prišli ku mne a aspoň na chvíľku ma videli. Potom si ich zavolal prednosta nemocnice, aby im objasnil a vysvetlil moju diagnózu so všetkými úkonmi, ktoré je treba urobiť, aby sa pokúsili ma zachrániť. Maminka podpísala všetky potrebné papiere, aj keď šanca na akútnu operáciu s úspešným koncom bola nulová. Operácia laparoskopom trvala 2 hodiny. Zázrak bol už to, že u tak malého dieťaťa, ako som ja, sa nástroje zmestia do tepien. No skutočný zázrak prišiel až potom, keď lekár oznámil mojim rodičom, že sa operácia podarila a krvácajúcu cievku zalepil. Bohu vďaka! Avšak môj boj sa týmto iba začal.

29. októbrer 2016 - naši ma "stretli" na chodbe napojeného na "pojazdné" prístroje. Mozog mi začal puchnúť a jeho pravá časť zasahovala do ľavej - akútna Craniotomia. Opäť kopec papierov a podpisov, lebo ma bolo treba okamžite operovať. Keď maminka videla moje bezvládne telíčko a oholenú hlavičku s obrovským opuchom, zložila sa ako domček z karát. Ale to by sa asi stalo každej maminke, ktorá by bola na jej mieste...

Mesiac som bol v umelom spánku. Deň, keď ma extubovali, bol pre mojich rodičov jeden z najťažších. Ďalšia diagnóza znela Bdelá kóma. Lekári mi nedávali šancu, že budem niekedy jesť, piť alebo dýchať sám. Mal som síce otvorené očká, ale s neprítomným pohľadom do neznáma. Na nič som nereagoval a lekári rodičom povedali, že pravdepodobne ich ani nevidím, ani nepočujem. Ale ja som ich aj videl, aj počul, bol som tam s nimi, len som im to nevedel dať najavo, lebo som svoje telíčko neovládal. 

Po niekoľkých dňoch ma previezli na JISku. Tu bol mladý lekár, ktorý zažil dievčatko v podobnom stave. Ten bol prvý, kto dal maminke a tatinkovi nádej a povzbudzoval ich, aby išli ďalej a nevzdávali to. Medzitým už bola maminka na všetko sama. Tatinko Ferko musel chodiť do práce. Nemali sme financie na to, aby sme boli všetci traja spolu (a ako to vždy chodí, tak k tomu všetkému sa nám ešte aj auto pokazilo). Maminka bola stále so mnou, rozprávala sa so mnou, hladila ma, cítila, že ju vnímam. Tak som sa začal prejavovať. Najskôr krikom a po pár týždňoch som už vedel, ako robia niektoré zvieratká. Maminka bola nekonečne šťastná, že počuje môj hlas. Bol to ako balzam na jej tak veľmi zranenú dušu. Triasla sa plačom, aj šťastím. 

Pán doktor v nemocnici nám zariadil pobyt v Kováčovej. Prevážala nás tam rýchla zdravotná služba. Pri príjme mala maminka šťastie na veľmi chápavého pána doktora, ktorý ju ubezpečil, že po skúsenostiach, ktoré má, ju na 100% počujem, ale či ju naozaj vidím, tak to už nevedel zaručiť. Nebolo to so mnou jednoduché. Bál som sa každého dotyku, strhal som sa na hlasné podnety. Nevedeli, ako so mnou majú cvičiť, ale snažili sa mi pomôcť. Po 15tich dňoch po nás prišiel tatinko, že ideme domov. Konečne domov! Bol som však ako handrová bábika. Ani hlavičku som neudržal vzpriamenú.

Vianoce boli pred dverami a ja už som sa veľmi tešil na Ježiška. Vraví sa, že Vianoce sú čarovné. A u nás naozaj boli. Prebral som sa! Zázrak, ktorý nikto nečakal. Začal som rozprávať. Postupne som sám jedol a dokonca sa aj napil z pohára. Cez Vianoce sme boli doma a potom sme išli znova do Kováčovej. Všetci iba oči otvárali, aký som šikovný, nikto nechápal pokrokom, ktoré som spravil. Konečne sa dalo so mnou poriadne cvičiť, aj mne sa lepšie spolupracovalo.

Vrátili sme sa opäť domov. Dokázal som chodiť sám, rozprával som k veci. Musel som síce ísť na operáciu nosnej mandle a kontrolu MRI, ale po tom všetkom som to zvládol úplne v pohode. No následkom hojenia mozgu mi vznikli v hlávke cysty naplnené tekutinou. A tak 4. mája 2017 bola ďalšia operácia, počas ktorej mi odstránili tekutinu z prístupnej cysty. Nezostávalo nám iné iba čakať, či sa nebudú ostatné zväčšovať a modliť sa.  Zvyšok je už v mojom blogu :)


Chcel by som sa poďakovať mojim rodičom, ktorí sa o mňa tak dobre starajú. Sú fakt úžasní! Hlavne maminka. Pre ňu boli posledné roky veľmi náročné. Stratila milovaného ocka - Jožka Vilčeka - tesne pred mojou operáciou. To bolo vtedy veľmi náročné a ťažké. Ešteže má tatinka, ktorý ju podržal a bol (a je) jej oporou. Ďakujem Pánu Bohu za takýchto rodičov!